O meste Nara sme počuli len samé slová chvály. Viacerí cestovateľovia nám povedali, že toto mesto treba vidieť. Vedeli sme, že sa tu nachádza viacero pamiatok, ktoré sú zapísané do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, ale aj najväčší magnet na turistov – voľne žijúce posvätné a božské jelene Sika. Nuž neváhali sme, vyčlenili sme si jeden deň počas pobytu v meste Kjóto a podnikli jednodňový výlet do mesta Nara. Čítajte o našom výlete viac v našom blogu 🙂

Nara – Ako sa sem dostať

Do mesta Nara sme sa cestovali vlakom z Kjóto station. Vzdialenosť medzi oboma mestami je niečo vyše 40 kilometrov. Shinkansenom sa sem ale nedostanete. Pohodlný shinkansen sme tak museli vymeniť za regionálny “motorák” spoločnosti Japan Rail. Opäť sme využili náš JR pass a nemuseli si tak kupovať lístky (inak stoja 750 jenov jednosmerne).

O tom, ako a kde kúpiť JR pass  čítajte viac v našom článku Japonsko 2: Doprava v Japonsku

Preplnený vlak a dlhá cesta do Nara

Na stanici sme stepovali na peróne s množstvom ľudí. Všetci čakali na ten istý vlak. Mali sme šťastie a chytili si dve voľné miesta. Vlak odchádzal totálne plný a samozrejme presne načas. Tak, ako je to v Japonsku zvykom. Motorák prechádzal veľmi dlho zastavanou oblasťou. Neskôr sa striedali ryžové políčka s bambusovými lesmi. Asi sme si príliš rýchlo zvykli na japonské rýchlovlaky. Cesta sa nám zdala nekonečná 🙂 Na takú krátku vzdialenosť je 1 hodina a 20 minút celkom dosť. Existuje aj alternatíva, tzv. Kintetsu line, ktorá sa do Nary dostane za 50 minút. Na Kintetsu line JR pass neplatí.

Z mesta Osaka cesta vlakom trvá približne 1 hodinu. 

Nara – čo sme videli

Nara park

Z vlakovej stanice sme vyšli eskalátormi rovno na autobusovú stanicu. Našli sme tu budovu s informačným stánkom. Zobrali sme si mapu mesta a vybrali sme sa do mesta pešo. Ešte deň pred výletom sme si urobili plán, čo by sme tu mohli stihnúť vidieť. Za prvý cieľ sme zvolili Nara park, jedna z najväčších atrakcií v celom meste s voľne žijúcimi jeleňmi Sika. Vydali sme sa po nekonečne dlhej ulici Sanjo Dori. Po chvíľke nám došlo, že sme radšej mohli ísť autobusom. V predošlý deň sme po Kjóte pešo prešli takmer 19 kilometrov a síl veľa nezostalo nazvyš.

Mapa mesta Nara

Od stanice je to do Nara park asi 2,5 kilometra. Cestou sme išli okolo buddhistického chrámu Kōfugu-ji. Chrám je spolu s ďalším ôsmimi chrámami a svätyňami súčasťou zápisu do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO ako Historické pamiatky starovekej Nary.

Konečne v Nara parku

Konečne sme stáli pred vstupom do Nara parku. Vstup je zadarmo. Zazreli sme prvé jelene Sika. Ľudia sa s nimi fotili a kŕmili ich takými okrúhlymi keksíkmi, ktoré pripomínali holandské vafličky. V pouličných stánkoch toto krmivo predávali po zväzkoch (100 jenov za jeden zväzok). Aj my sme si kúpili krmivo.

V Nara parku

Širokou lesnou cestou v parku pokračujeme ďalej. Jeleňom je tu skutočne veľa. Niektoré sa prechádzajú, iné spásajú trávu a niektoré len tak ležia a pokojne sledujú ľudí.  Vyzerajú tak mierumilovne sme si povedali.

Jelene Sika sledujú ľudí

Postupne sme prišli až k obrovskej trávnatej ploche, ktorá nám pripomínala golfové ihrisko. Na tráve je železný plot vysoký niečo nad kolená a za plotom sú dva jelene. Začali sme ich kŕmiť. Niektoré jelene sa naučili, že ak sa im pokloníte, aj oni sa poklonia, ako odmenu za poklonu dostanú keks. Vyskúšali sme to a funguje to 🙂

Jelene Sika

Rýchlo sme zistili, že to s nimi nemusí byť až taká sranda. Keď uvideli, že máme v rukách kekse, rýchlo sa na nás vrhli, obkolesili nás v snahe dostať svoj prídel keksov a načahovali sa parohatými hlavami a vycerenými zubami po jedle. Bleskom sa z tých krásnych mieromilovných zvierat stali nenásytné  a nebezpečné jelene 😀 Hoci sú vzrastom nízke, možno niečo vyše metra do výšky, ich parohy budia rešpekt. Viacero tabuliek v parku upozorňuje turistov, že jelene zvyknú kúsať, naberať turistov rohami alebo búchať do ľudí zadkami 😀 Dávame si preto pozor a radšej im rýchlo jedlo vydáme. A potom už len z diaľky fotíme a robíme videá 🙂

Tento chalan kŕmil nenásytné jelene. Zakusli sa mu do igelitky s krmivom a začala preťahovačka. Trošku povláčili po zemi

Legenda o posvätných jeleňoch

Hovorí sa, že kedysi dávno prišiel do Nary (bývalého hlavného mesta Japonska) boh Takemikazuchi na bielom jeleňovi Sika. Odvtedy ľudia považovali jelene Sika za posvätné a božské. Za zabitie jeleňa hrozil dokonca trest smrti.

Šintoistická svätyňa Kasuga

Pokračovali sme lesnou cestou ďalej. Zrazu sa po stranách začali vyskytovať kamenné lampáše. Znak, že sme sa priblížili k šintoistickej svätyni Kasuga.  Kamenných lampášov je údajne až 3 000 a počas sviatkov Setsubu Mantoro (2-5 február) a Obon Mantoro (14-15 august) všetky svietia naraz.

Kamenné lampáš po stranách cesty vedúcej k svätyni Kasuga

Cez obrovskú torii sme vystúpili po schodoch do svätyne.

Pred vchodom do svätyne Kasuga

Vo svätyni sú obchody, ktoré predávajú rôzne amulety a tabuľky, na ktoré napíšete svoje želanie a zavesíte na najbližšie drevo.

Drevené tabuľky so želaniami

Obchod so suvenírmi a amuletmi

Prešli sme si nádvorie, poobzerali bronzové lampáše a rozhodli sa pokračovať do Tōdai-ji.

Šintoistická svätyňa Kasuga a desiatky jej bronzových lampášov

Vstup do svätne je zadarmo.

Buddhistický chrám Tōdai-ji

Zo svätyne Kasuga prechádzame cez Nara park smerom k buddhistickému chrámu Tōdai-ji. Cestou prechádzame popri obchodoch so suvenírmi. Stretávame tu množstvo japonských študentov v rovnošatách. Čím bližšie k Tōdai-ji, tým viac študentov vidíme. Stovky.

Obchody so suvenírmi,  stánok s krmivom pre jelene a všade samí študenti v rovnošatách

A všade samozrejme jelene. Niektoré stoja rovno pri stánkoch, kde predávajú krmivo pre nich. Chvíľku ich sledujem. Obchodník sa nepozerá. Jeleň má hlavu od krmiva tak desať centimetrov. Trúfne si? Zoberie tie keksy a utečie? Alebo počká, kým ich niekto kúpi a dá mu ich z ruky. Hoci za tých päť minút mal x príležitostí, kekse nezobral. To sú tak dobre naučené, čo sa patrí a čo nie? Nechápali sme. Ešte aj jelene tu rešpektujú pravidlá 🙂

Jelene sa voľne pohybujú aj pod vstupnou bránou do areálu chrámu Tōdai-ji

 Tōdai-ji

Do areálu chrámu vchádzame cez jeden z národných pokladov Japonska, obrovskú drevenú bránu Nandaimon. 

Brána Nandaimon

História tohto chrámu siaha až do 8. storočia. Do Tōdai-ji sme si kúpili lístky. Prekvapivo ani sme na ne dlho nečakali. Majú to tí Japonci všetko pekne zorganizované. Po prejdení cez turniket sme uvideli obrovskú stavbu. Nemôžeme uveriť, že je to celé z dreva. Paráda! Pred budovou krásne pokosený hladký trávnik.

Drevený chrám Tōdai-ji pôsobí ohromne

Do chrámu po širokom dláždenom chodníku kráčali stovky ľudí.

Tōdai-ji, Nara

Daibutsu – Veľký Buddha

Vnútri je najväčšia bronzová socha Daibutsu (Veľkého Buddhu). Takmer 15 metrov vysoká. V celom chráme sa prekrikovali študenti v rovnošatách. Nevedeli sme, či majú nejaké prázdniny alebo je to len vychádzka zo školy v rámci dejepisu alebo čo. Je to však zaujímavé, že navštevujú historické miesta krajiny, kde sa priamo na mieste dozvedia viac o jej histórii.

Daibutsu alebo Veľký Buddha je najväčšou bronzovou sochou

Ostatné pamiatky

Chrám Tōdai-ji patrí k ôsmim chrámom v Nare, ktoré patria do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. My sme ich všetky nestihli navštíviť. Mnohé za návštevu určite stoja. Napríklad pozostatky Paláca Heijō alebo ďalšie chrámy, ktoré sú súčasťou Historických pamiatok starovekej Nary zapísaných v UNESCO, ako Yakushi-ji, Tōshōdai-ji, Gangō-ji a Saidai-ji.

Po návšteve Tōdai-ji sme mali navštívené všetko, čo sme si naplánovali. Nasadli sme tentokrát na autobus, ktorý nás odviezol na stanicu Nara…