Karanténa, lockdown, zákaz vychádzania, homeoffice, všetky obmedzenia, opatrenia a negatívne správy z médií mi na začiatku prvej vlny celej Covidovej situácie spôsobovali strašný psychický tlak a úzkosti. Ja som totiž extrovert a veľmi veeeľmi kontaktný typ. Jednak tak všeobecno-socializačne, ale aj doslova fyzicky, som veľmi na dotyky, objatia, spoločnosť. Byť teda zavretá doma bolo pre mňa náročné. Nie preto, že by som sama so sebou nevydržala (aj keď aj takéto obdobie mám za sebou). Jednoducho preto, že potrebujem kontakt.

Moja najbližšia rodina je roztrúsená v Košiciach, v Detve, v Prahe a ja žijem v Bratislave. A hranice, jeden čas nie len štátne, ale aj v rámci okresov, boli zatvorené. Nevedomosť, kedy sa znovu uvidíme a kedy sa budem môcť niekam pohnúť, bola pre mňa úplne strašná.
Časom som sa otriasla, naštartovali sme s rodinou pravidelné videohovory a prijala som stav, aký je. Zamerala som sa na seba a rozhodla sa čo najlepšie využiť tento obrovský dar času. Rozhodla som sa sem zhrnúť, ako som to celé najmä počas prvej vlny prežívala a čo mi toto obdobie dalo.

Čo mi z cestovania najviac chýbalo a ako som si to nahradila?

Za posledné roky som bola na cestách o niečo menej ako predtým. Väčšinou to boli výlety po Slovensku a blízkych susedných krajinách a dovolenky v Európe. Nebola som teda z tých, čo nalietali tisíce míľ ročne a trávili dlhé mesiace v exotike. Preto by sa mohlo zdať, že mi až tak nemá čo chýbať. Ale práve naopak.

O to viac som si ale uvedomila, čo vlastne na cestovaní milujem a ako veľmi mi chýba. Moja duša potrebuje spoznávať nové krajiny, kultúry, ľudí a ich zvyky, otvárať sa novým možnostiam, pocitom, zážitkom. Moja hlava sa potrebuje veľa učiť a challangovať sa, dokazovať si, že zvládam aj náročné situácie, ktoré často na cestách nastanú, aby som potom každodenný život doma brala s väčšou ľahkosťou a nestresovala tak nad všetkým. A moje telo sa potrebuje hýbať, presúvať a zaťažovať.

Ako to teda nahradiť, keď sa človek ocitne zamknutý doma? Keď už som si to tak rozdelila na dušu, hlavu a telo, budem v tom pokračovať.

Duša

Zavtretí doma v lock downe a na home office, sme boli od polky marca. Moje uvedomenie nastávalo postupne a zrazu bol 1. máj. Mala som v ruke časopis Joga dnes, ktorý bol celý venovaný sebaláske. Tak som si povedala že je najlepší čas a doprajem si „máj = sebalásky čas.“ Objavovala a spoznávala som seba. Z práce sme mali homeoffice. Zrazu som bola mimo od ruchov a vzruchov, ktorých v open space reklamnej agentúry máme ozaj dosť, a zistila som, že pri práci z domu som oveľa efektívnejšia. Spomalila som tiež od rýchleho tempa a každodenného kolotoča, do práce, do obchodu, domov, maximálne na tréning a spať. Napriek tomu, že som spomínala, že potrebujem kontakt, zistila som, že aj samej so sebou mi je  veľmi dobre. Teraz som mala čas rozmýšľať, pospomínať si v tom kľude, kto som, čo som, v čom som dobrá, čomu sa chcem venovať, kam sa chcem vydať. Vyštudovala som žurnalistiku a environmentálne štúdiá, po škole som však v tomto veľmi nenašla uplatnenie tak, aby som z toho aj vyžila. Uvedomila som si však, že to boli oblasti a témy, ktoré som si vyberala zo srdca a naozajstného záujmu. Prišlo mi ľúto, že som sa im už nestíhala veľmi venovať.

Okrem záujmov som si uvedomila aj svoje silné stránky, ako napr. zvedavosť, ktorá nie je vždy vnímaná veľmi pozitívne, už malým deťom sa koľkokrát hovorí „nebuď zvedavý“. To som si často vypočula aj ja. Som prirodzene veľmi zvedavá, vnímavá a všímavá. Uvedomila som si, že sú to skvelé vlastnosti na to, čomu sa chcem venovať. Budem ju preto rozvíjať a mať ju rada, a nie zatracovať. Zvedavosť je kľúčová pre novinárčinu, aj keď nepôsobím niekde v médiu, ale myslím tým, že pre písanie celkovo, hoci len tu na vlastnom blogu. Zvedavosť ma doviedla aj k cestovaniu. Spoznávanie sveta, objavovanie, lásku a láskavosť k prírode som mala odjakživa spolu prepojené. A všetko sa to spojilo práve tu na tomto blogu, ktorému sa chcem odteraz oveľa viac venovať 😊

Hlava

Počas pokojného domáceho času, som začala opäť čítať knižky. Veľa som čítala, čo mi sprostredkovane prinášalo veľa zážitkov. Prečítala som knihu DobroDruhům od Terezy Voříškovej Ramba, plnú jej nádherne a autenticky spísaných cestovateľských zážitkov. Ďalšiu knihu, ktorú som „zhltla“ som mala od kolegyne požičanú asi pol roka, len som sa k nej skôr nedostala. Vitajte v raji – reportáže o cestovnom priemysle z vydavateľstva Absynt som si nakoniec aj kúpila, pretože som ju chcela mať v domácej knižnici. Hoci som si dosť z toho, čo sa tam písalo, uvedomovala už predtým, z predošlých skúseností z cestovania, v niektorých momentoch to bola dosť facka. Uvedomila som si, že netreba za každú cenu naháňať míle, využiť každú lacnú letenku, len aby som si odškrtla krajinu, ale vyberať si a hlavne plniť si sny.

Môj najväčší cestovateľský sen, je Peru. A hoci je to môj najväčší sen, ešte nikdy som túto cestu nezačala reálne plánovať. Peru pre mňa totiž nie je len hocijaká krajina na mape. Niečo ma tam z duše ťahá, odkedy som prvýkrát, snáď na základnej škole vo vlastivede, videla fotky Machu Picchu. Chcem byť na to už zrelá a pripravená. Preto som to vždy to odkladala, s istotou, že tam niekedy pôjdem, aj keby sama, a aj keby povedzme v 40ke. Až kým mi nezavreli hranice. Vtedy som si uvedomila, že nič netreba odkladať na potom, na neskôr.

Kvôli túžbe vycestovať do Peru som sa začala učiť španielčinu. Už dlhšie som cítila potrebu trénovať mozog a učiť sa niečo nové, no a jazyky mi vždy dobre išli. Začala som ešte minulý rok. Prihlásila som sa do školy La Latina, kde učia rodení Španieli. Cez koronu sa nám výučba zmenila na online prostredníctvom Skypu, čo bolo skvelé oživenie domáceho času a vyživilo mi to aj potrebu kontaktu. Pri učení som si spomenula, že som veľmi auditívny typ, teda najviac si zapamätám to, čo počujem. V rámci jazyka potrebujem napočúvať frázy a hovorené slovo. Jeden spolužiak mi odporučil dokument o Južnej Amerike na Netflixe. Popravde, dovtedy som Netflix nemala ani som si ho nechcela kúpiť, lebo som sa bála, že by som sa od neho už neodlepila :D. Takto na študijné účely mi to však prišlo veľmi užitočné, a tak som išla do toho. Pozerala som dokumenty a seriály v španielčine, aby som bola čo najviac v kontakte s jazykom. Tak som začala študovať a pripravovať sa na Peru.

Čo sa ešte hlavy týka, musím sa priznať, že nemám veľmi dobrú pamäť. Keď som tak rozmýšľala o mojom živote a cestovaní, najprv som nariekala, že už vlastne ani nikam až tak nechodím.. Potom som si začala spomínať na parádne výlety za posledné 3 roky. Splnila som si sen a išla som na surfkemp do Francúzska, bola som na veľkom reklamnom festivale v Cannes, v Oxforde s kamoškami na perfektnej dámskej jazde. Po rokoch som si užila dovolenku all inclusive na Kréte, roadtripy po chorvátskych ostrovoch, jeden z toho s dodávkou a spaním v aute 😊 A dokonca po vyše 10 rokoch dovolenku s mamkou. Moje veľké poučenie je „pamätať a byť vďačná“. A opäť som pri tom, že aj kvôli sebe, pamätaniu si a schopnosti znovu prežiť zážitky, si to všetko jednoducho budem spisovať sem na blog 😊

Telo

Pohyb bol pre mňa odjakživa kľúčový. Od malička som tancovala a vystriedala som všetky možné štýly tanca. Tanec mi dodnes dodáva radosť a obrovský príval energie.

Okrem tanca som však postupne objavila aj jogu. Moja cesta k joge bola najprv dosť nesúrodá, cvičila som nepravidelne a nevedela som si nájsť svojho učiteľa, joga guru. Až kým som nestretla Verču, vďaka ktorej som si jogu úplne zamilovala. Verču som spoznala na Surfkempe vo Francúzsku. Išla som tam splniť si môj obrovský sen, naučiť sa surfovať. Popri surf škole sme si mohli zvoliť aj kurz jogy, tak som si to zo zvedavosti zaklikla. Verča je tiež surferka, takže učí jogu, zameranú najmä na flexibilitu a celkovú mobilitu. Verču som si zamilovala, ale keďže žije v Prahe, po kempe sa mi podarilo si s ňou zacvičiť len dvakrát na špeciálnych Roxy Surf Yoga eventoch, za ktorými som cestovala do Prahy. Natočila aj pár jogových videí, ale tie som už mala extrémne prepozerané. Vďaka opatreniam kvôli Covidu, ktoré aj v Prahe zatvorili všetky štúdiá, začala točiť viac videí a robiť aj hodiny online. Pre mňa to bol obrovský win! Keďže vzdialenosť už nebola problém, začali sme sa vídať na kamere a posielať si jej obľúbené „Namastíčko“ z bratislavskej obývačky priamo do Prahy 😊

V rámci pohybu som znovu som objavila bicykel. Začala som sa vyberať na blízke výlety po Bratislave a okolí, k jazerám, k Dunaju.. proste k tej vode ma to stále ťahá. Pohyb, presúvanie, záťaž, príroda, všetko v jednom 😊

Čo mi to celé dalo?

Bola to cesta dlhá, ale som rada, že som tento rok, v celej tejto situácií našla aj pozitíva. Niekedy v apríli, na začiatku karantény, som niekde na internete zachytila vetu: „Keď z tejto karantény nevýjdete s novou zručnosťou; s tým, že začnete niečo nové, čo ste už dlho odkladali, napr. nový biznis; alebo s novými vedomosťami, poznatkami, nemôžete sa vyhovárať že vám niekedy chýbal čas. Chýbala vám disciplína.“ Toto ma nejak zasiahlo a už vtedy som sa rozhodla, že zamakám najmä na španielčine a pravidelnosti v joge. A to som si aj v prvej vlne splnila. Teraz nás zasiahla druhá vlna a popravde, nevieme, dokedy bude toto celé ešte trvať. Preto si sem teraz, na druhú vlnu lock downu, karantény a home officu, prikladám ešte ďalší cieľ. A to viac sa venovať písaniu tohto blogu. Lebo v tom som zatiaľ nikdy veľmi disciplinovaná nebola.

Okrem toho som si uvedomila, že veľa vecí som považovala za samozrejmosť a často som veci odkladala na neskôr, na potom.. Až kým mi zrazu nezavreli hranice a nemohla som sa dostať ani do Prahy za najbližšou rodinou; zrušili mi termín vyšetrenia, ktoré som tiež dlho odkladala a mohla už mať dávno za sebou; a kým ma nedobehlo to, že som už mohla pod rúškom hravo ukrývať fixný strojček na zuby, keby som v januári zavolala čeľustnej ortopédke, ako som pôvodne plánovala, ale zase som sa neodhodlala a odložila som to.

A preto zopakujem to hlavné, čo som si vďaka celej tejto situácií uvedomila je, že nie je čas na to, odkladať veci „na potom“, „na neskôr“. Lebo to „potom“ už nikdy nemusí prísť, alebo už môže byť neskoro. Treba si trúfnuť ísť za tým, po čom najviac túžime. Byť odvážny a plniť si sny. Hneď.

A tento článok si sem odkladám hlavne pre seba, aby som sa k nemu mohla znova vrátiť a uvedomiť si toto všetko, ak by som opäť nabehla do toho bláznivého tempa a odklonila sa od týchto cieľov.

Budem rada, keď mi napíšete aj vy, cestovateľskí kolegovia, ako ste to prežívali, a či sa vo vašom živote a vnímaní po tomto zvláštnom roku niečo zmenilo, otvorilo, alebo ste si to po dlhom čase uvedomili.

S láskou,

Lenka <3